SHEruns mama: Som späť
V pondelok bolo presne 6 týždňov od nečakanej operácie, ktorá zmarila moje popôrodné maratónske ambície a spôsobila, že som sa na chvíľu nedobrovoľne odmlčala. Dlho som zvažovala, o čom napíšem tento blog, keďže moje posledné týždne som na behanie, cvičenie či na šport nemyslela – a to ani náhodou.. A tak som sa rozhodla napísať zopár slov o tom, ako som sa zmierila s tým, že mi plány nevyšli tak, ako som si predstavovala :)
Všetci poznáme slávne motivačné citáty o tom, ako „nič nie je nemožné“, či „všetko, čo si dokážeme predstaviť, je reálne“. A pokiaľ máme dobre nastavenú hlavu, naozaj to funguje. Avšak len hlava na dosiahnutie snov nestačí. Asi ste viaceré zažili na vlastnej koži to, že ani namotivovaná hlava vám nepomôže, pokiaľ vás neposlúcha telo. A ak vás telo neposlúcha dlhodobo a vaše sny sa rozplývajú v nedohľadne, tak sa z namotivovanej hlavy veľmi ľahko stane demotivovaná hlava. A z toho sa už trošku ťažšie vymotáva.
V podobne ošemetnej situácii som sa ocitla pred dvoma mesiacmi aj ja. V polovici novembra bolo mojim najväčším problémom pri behaní boľavé koleno z preťaženia. To som však behom týždňa dokázala vďaka mojej fyzio Jelke dať dokopy. No a potom to prišlo: pohotovosť – infúzky – domov – opäť pohotovosť – operačný zákrok - týždeň v nemocnici – domov – naspäť do nemocnice – operácia – týždeň a pol v nemocnici – antibiotika – a už tu boli Vianoce. Nič z toho nesúviselo s kolenom, behaním, ani športom ako takým. Jednoducho som mala len smolu že sa mi po cisaráku niečo v podbrušku pokazilo a doktori chvíľu nevedeli, že čo presne.
A čo teraz?
Je jasné, že jarný maratón v Bratislave neodbehnem. Je jasné, že návrat do mojej predpôrodnej bežeckej formy je nereálny. A je jasné, že tie moje super pretekárske Nike Vaporfly 4% čo v nich Kipchoge zlomil svetový rekord a ktoré som si kúpila ako odmenu za pôrod, budú ešte dlho ležať v skrini nedotknuté.
Keď si teraz po sebe čítam tieto riadky, musím uznať, že táto moja situácia sa môže zdať byť celkom blbá. Keby sa mi toto stalo pred pár rokmi, určite by som sa jedovala (tak ako vždy, keď niečo nevyšlo podľa mojich predstáv), opúšťala by som sa, a silou mocou by som sa snažila čo najrýchlejšie dostať naspäť do formy, aby som uspokojila svoje ambiciózne srdiečko.
„To sa stáva“
Aj napriek tomu, že je behanie veľkou časťou môjho sveta, ani z ďaleka nie je jedinou. Možno aj vďaka tomu so mnou táto situácia až tak veľmi nezamávala. Sklamanie sa nedostavilo. Ani sebaľútosť. A ani smútok že nemôžem behať.
Sama seba sa pýtam, ako sa mi podarilo získať takúto „zenovú“ hladinku. Už dávno som si pri iných veciach uvedomila, že nemá význam sa trápiť pre niečo, čo nevieme ovplyvniť. A takéto veci sa jednoducho stávajú. Vlastne, stávajú sa aj omnoho horšie veci. A povedzme si na rovinu - veď ani ja, ani žiadna z vás , sa nechystáme na olympiádu. Beh je naša záľuba, niečo, čo nás robí šťastnými, náš relax, odreagovanie sa, tréning našej vôle a posúvanie našich limitov. Beh slúži nám, nie my behu.
Aj preto som si v tomto mojom prípade dovolila samej sebe mať aj nechuť behať. Vynechať pár tréningov, zamerať svoju pozornosť aj iným smerom, povenovať sa iným aktivitám. Behanie mi neujde. A keď si telo pýta voľno, treba mu ho dopriať. A posledné týždne mi beh vôbec nechýbal. Dokonca mi je trochu ľúto, že mi nechýbal. Až som sa začala báť, či mi chýbať opäť začne. A našťastie začal :) Aj vďaka nášmu SHEruns klubu, kde vidím, že baby s nadšením športujú, tešia sa z pohybu a každý týždeň pribúdajú nové a nové. Začínam sa tešiť na svoj návrat na SHEruns štvrtky, za mojou začiatočníckou skupinkou, ktorá verím, že sa bude stále rozrastať :)
SHEruns mama pokračuje
Aj napriek tomu, že ten môj plánovaný maratónik odložím na inú sezónu (uvidíme na kedy), behanie odkladať určite nehodlám. A takisto nehodlám odkladať ani moje blogy o tom, ako sa rozbehať po pôrode a ako zvládať tréning, rodinu, dieťa a aj manžela :). Veď v podstate som dnes na tom presne takisto, ako po šestonedelí. Taaaakže ideme opäť od začiatku :)